Hrad Lednica – zrúcanina v Bielych Karpatoch

Hrad Lednica je vari najťažšie prístupným hradom na Slovensku. Vznikol okolo 13. storočia a týči sa na vysokom skalnatom brale. Navštíviť sa dá počas víkendov od jari do jesene a v súčasnosti je v rekonštrukcii. K hradu sa viaže povesť o ctižiadúcom hradnom pánovi, ktorý zatúžil po mladej Kataríne. Domáhal sa práva prvej noci, a tak bola deva odvedená v svadobný deň na hrad. Ona však ostávala verná svojmu milému, preto sa vytrhla zo zovretia a vyskočila z okna. Na mieste, kde dopadla sa dodnes týči Katarínin kríž. 

Na tento výlet vyrazili aj Tina so Scottym, ktorí vám prinášajú svoj príbeh.

Na tomto mieste sme sa zastavili cestou k Vršatskému podhradiu, kde sa týči zrúcanina hradu Vršatec. Prejsť sa tam dá po modrej značke od hradu Lednica, preto sme volili začiatok túry odtiaľto.

Vstup do hradu nie je možný počas celého roka,  a dá sa tam dostať iba v určité dni a hodiny. Cesta k samotnej zrúcanine je nedostatočne vyznačená, čo spôsobilo to, že sme tam zablúdili. Ak prídete ku Katarínkinemu prameňu s pamätnou tabuľou J. A. Komenského, ktorý sa sem kedysi často chodieval ovlažiť, odbočte cestičkou vľavo. Ak sa dostanete k maličkému rozostavanému nádvoriu, ste správne. 

Nelezte na skaly mimo hradu. Je to veľmi nebezpečné a zároveň je tam vstup zakázaný! Do hradu sa vstupuje cez zamrežované dvere a spočiatku budete mať pocit, že ste skôr na stavenisku než na hrade. Je to pre prebiehajúcu rekonštrukciu. Nie je to ideálne miesto pre výlet so psíkom a malými deťmi. Nám vstup povolili, ale na pohyb po hrade je psík obmedzujúci. Na nádvorie sa bez problémov dostanete. Ak však chcete vidieť tú najkrajšiu časť hradu, musíte šplhať po labilnejšom rebríku do veľmi vysokej výšky, ktorý vedie na najvyššie položenú prírodnú pozorovateľňu.

My sme mali hneď tri problémy. Psy - tie sme museli nechať uviazané na nádvorí a niekto musel vždy ostať pri nich. Batohy - taktiež sme ich museli zanechať dole, nakoľko okolo rebríka je bezpečnostná obruč a s batohom sa vychádzalo hore veľmi komplikovane. Strach - loziť vo veľkých výškach som si už zvykla, avšak tu som sa v jednom úseku, kde bol rebrík veľmi labilný zastavila, nakoľko som neverila, že ma udrží. Prehovorili ma pokračovať až ďalší turisti, ktorí tvrdili, že hore už boli a nič sa im nestalo. Tiež cesta hore môže trvať nejakých 5 min lezenia a je to jediná cesta hore aj dole a verte mi, nechcete byť na tom rebríku viac ako traja ľudia naraz.

Myslíte, že to za ten strach a stres nestojí? Omyl, nikdy v živote som nič také nevidela naživo. Cez celé úzke skalnaté bralo je vytesaný chodníček so schodmi a ten výhľad je naozaj neskutočný. Práve pre tento výhľad bol celý výlet fascinujúcim zážitkom.